Linda, Hugo, mačičky slnko v káve a les z tieňov na stene.
utorok 17. februára 2015
nedeľa 8. februára 2015
Život s Freudom a tulipánovožravými mačkami
Visel tam celý január, pán S. Freud, zhovievavým pohľadom odobril nohavicový kostým s nažehlenými pukmi aj ružovú blúzku farby kože, farby duše, keby duša mala farbu. Vedel, že takto oduševnelá to zvládnem, že ma potom rozbolí hlava a v prvorepublikovej cukrárni si dám marcipánovú guľu v tvare prasačej hlavy (áno, je to regres do detinského štádia a rakvička so šlahačkou by bola ku kostýmu a titulu iste vhodnejšia, avšak kedy inokedy jesť marcipánové hlavy ako po štátnej záverečnej skúške a s vlastným bolehlavom?)
- Prosím vás, čo obsahuje tá prasačia hlava?
- Nerozumím!!
Bola v nej čokoláda a piškótové cesto, v tej marcipánovej, a v mojej vlastnej sa zrazu uvoľnili priestory, myšlienky začali plynúť voľnejšie, ľadové kryhy v pohybe, čo do seba narážajú, pohyb bolí, musí, niekedy.
Asi po štyroch dňoch bolesť zmizla a zostalo len zrnenie, spomienka na sen, niečo o mori, ktoré bolo čiernobiele a blikalo ako starý televízor. Spomienky na spomienky, to asi tie nové priestory v hlave a hukot v nich. Rozprávam o tom Freudovi, ktorý sa tvári stále rovnako. Rozumí.
Život čerstvého magistra sa moc nezmenil. Obrátil januárového Freuda v kalendári, na druhej škole vrcholí skúškové, chodí na prax, stále sa hanbí fotiť neznámych ľudí v autobuse, potrebuje solídnu prácu - mačky veľa žerú, naposledy sa pokúsili zožrať tulipány a potom sa spokojne slnili.
Tulipány sú nežné, nebolí z nich hlava a majú farbu duše, keby duša mala farbu. Neviem, kedy je vhodnejší čas na tulipány, ako na prelome dvoch najzimnejších mesiacov. Tulipánmi si zachrániť dušu, aspoň na chvíľu, spása, ktorú ... spasú mačky, ako všetky moje kvety, ale ten čas, kým ich nesiem domov, ich hlavy krehké ako roztápajúci sa sneh, krehké ako skutočnosť v našich hlavách.
nedeľa 18. januára 2015
Neige
Vo Francúzsku nemajú sneh ale neige a toto slovo bola pre mňa vždy farba - niečo ako úplne prvý okamih zažínania lámp, keď vo vzduchu vonia Figaro alebo strašne vzdialená predstava cukrovej vaty. Aj tieto fotky sú neige, Klementínkine labky sú neige a pivonka vo váze je tiež neige. Neige nemá nič spoločné s hutnou vrstvou snehu, je náznak ľahkého, príjemného nepokoja v tomto zvláštnom pred-predjarí.
Mám rada, ako sa zreničky mačacích očí rozširujú napätím a nepokojom (keď striehnu na moje ruky, svoje chvosty, na nejaké neviditeľné vlákna existencie). Chodím veľa po vonku a nedostatočne sa obliekam, v strieborných topánkach a 150-ročných šatoch (posledná foto) skáčem po blate (tiež striehnuc a loviac tie neviditeľné vlákna existencie). S hlavou otočenou do stromov si uvedomujem, že holé konáre pripomínajú neuróny (zas tie vlákna!). "Je to divná predstava, že chodíme takto v niečej hlave", vravíš na prechádzke parkom. Vo vzduchu je niečo čisté, sklovito-krehké, Rok je stále nový.
Mám rada, ako sa zreničky mačacích očí rozširujú napätím a nepokojom (keď striehnu na moje ruky, svoje chvosty, na nejaké neviditeľné vlákna existencie). Chodím veľa po vonku a nedostatočne sa obliekam, v strieborných topánkach a 150-ročných šatoch (posledná foto) skáčem po blate (tiež striehnuc a loviac tie neviditeľné vlákna existencie). S hlavou otočenou do stromov si uvedomujem, že holé konáre pripomínajú neuróny (zas tie vlákna!). "Je to divná predstava, že chodíme takto v niečej hlave", vravíš na prechádzke parkom. Vo vzduchu je niečo čisté, sklovito-krehké, Rok je stále nový.
pondelok 12. januára 2015
pondelok 5. januára 2015
New year, old me
Krátko pred Vianocami som odovzdala svoje prudko odborné písmená a zistila, že vonku, ďaleko od hypnotického klepotu klávesnice existuje denné svetlo, ľudia v tvídových kabátoch prechádzajúci sa pri Dunaji, kŕmiaci čajky, či horúci čaj od chlapca čo pripomína Davida Copperfielda (toho románového samozrejme, nie obskurného kúzelníka)...že vo filmových kluboch ešte hrajú filmy, so starými (i novými) priateľmi sa stále možno rozprávať o smutnom osude jednorožcov (aj nosorožcov) a na lampách sú cencúle, v chladničke karamelový likér, že zima vonia a že to všetko dokáže naplniť každú bunku pocitom existencie, skutočnosti a obrovských maličkostí.
Moje staré Ja si v Novom Roku praje vnímavé oko na tieto maličkosti (aj v menej povznesených, vybalených zločasoch januára, či počas nespavých nocí a dlhých výpadkov z Králičej nory).
A toto prajem, miesto obligatórneho štastného-nového, každému, komu by sa to mohlo hodiť.
sobota 6. decembra 2014
Klementínky
Klementínky sú trochu ako tieto dni, naukladané v rade, postupne šúpané. Počítam ich mesiačiky, 12 vraj znamená, že si môžem niečo priať a ono sa to splní.
Oranžová vôňa, čo zostáva za nechtami. opäť nevychádzam z domu a píšem zásadne len o písaní (čo iné zostáva, keď je to téma mojej diplomovej práce). Slová, ste zvláštne a správate sa svojvoľne, preto je tento príspevok opäť zamorený obrázkami a mačkami. V písaní a hre s oranžovým ovocím sú to verní spoločníci.
nedeľa 23. novembra 2014
24/11
Víkendová nespavosť je znesiteľnejšia ako tá cez-týždňová: medzi štvrtou a piatou rannou si uvarím bylinkový čaj, pohladkám mačky a čítam Neskoro v novembri (je niečo veľmi príjemné na knihách, kde postavy často "postavia na kávu", celé to čítanie je potom presiaknuté kávovou vôňou aj bez kávy). Hlboká noc je ako pohodlná nora, v ktorej možno zotrvávať s bezpečnou víziou ranného dospánku, vonku šuštia len drobné žlté listy na chodníku a náznak mrazu. Je ticho a cítiť vôňu zimy, zimnej zimy.
Zobudiť sa do anglického čaju a raňajok, ("postaviť na kávu").
(Kočička z kávové pěny je tiež pekná knižka, aj keď v nej teda nie je moc písmen a nikto nestavia na kávu, majú totiž kávovar. Ale možno čítam priveľa kávových kníh a preto nemôžem spať.)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)


































