Ako rýchlo sa dejú listy na stromoch. Všímam si každú zmenu veľmi pozorne, nechcem sa znenazdajky ocitnúť v rozjarenom svete odhalenej bielej kože netušiac, ako to nastalo.
Večery začínajúce presne o 18.00. Denné vône vystriedané vôňami stmievania, s každým dňom ich je viac a viac, mäkké vrstvy vzduchu.
Cintorínske mačky vyhrievajúce sa v slnečných šmuhách, obzvlášť rady sa povaľujú okolo hrobu istého pána Kocourka. Jarný cintorín je čulý, až sa čudujem, že miestny dozorca ešte nezasiahol, jeho totiž čulosť zvykne akurát tak rozčulovať. Azda dopraje mŕtvym...trochu života.
A ja čítam mačkám, rastlinstvu a pánovi Kocourkovi:
"Ležať je pre mňa oveľa prirodzenejšie,
vtedy sa s oblohou rozprávam otvorenejšie,
ak si raz ľahnem navždy, budem potrebná:
dotýkať sa ma budú stromy a kvety si nájdu čas pre mňa."
Úryvok: S.Plath: Som vertikálna
Posledná foto nemá chyby!
OdpovedaťOdstrániť:) modelky
OdstrániťTen kúsok básničky je tvoj alebo od niekoho? :)
OdpovedaťOdstrániťSylvia Plath je to,vid male pismena pod poslednou fotkou:)
Odstrániťcicušky ^^
OdpovedaťOdstrániťToto je taký skvelý článok zě ho nemôžem prestať prečítavať znova dokola a
OdpovedaťOdstrániťzasekla som sa v tom a
nechcem von, je to skvelé
a listy na stromoch,
sa dejú prekrásne :)
<3
Odstrániťtohle je moc krásné
OdpovedaťOdstrániť