štvrtok, 31. júla 2014

Hiding place




"Come closer and see
See into the trees
Find the girl 
If you can
Come closer and see
See into the dark
Just follow your eyes
Just follow your eyes"

Dnes len cudzie písmená a stratenosť za zrkadlom

streda, 30. júla 2014

Pole


V betónové dni skorého súmraku, prítmia v skrytosti pre búrkou a za záclonami neprestajne prúdiacej vody pole šumí, pole hrmí: všetka tá voda zmýva hranicu, v istom bode sa mračná vpíjajú do betónu okupovaného slimákmi. Úbohí slimáci, krehké schránky vyplnené životom: chodidlo nepozorného chodca z nich vytlačí dušu, takto si predstavujem očistec.

(...chodiť viac bosá, viac sa dívať pod nohy!) 

Pole má množstvo cestičiek, znepokojená kukurica rozhojdaná vetrom pripomína vlajky mávajúce na odchod. Vieš, čo príde, keď tu ešte chvíľu počkáme. A už je to tu: sivý parník, ten, ktorého komíny množia oblaky, sivá loď mieriaca do sivých (veľko)miest. Mávam Ti spolu s kukuricou... 

Na jeseň pole skosia a zostane po ňom veľká zubatá škrvna zeme. Niekedy v sivé dni sa tam ešte pôjdem prejsť, budem sa snažiť nezakopnúť o brázdy po parníkoch (chodiť viac bosá, viac sa dívať pod nohy!!!)
V zime hnedú hlinu pokryje srieň, na jar bude čvachtať blato pod nohami. Až mi kukurica prerastie cez hlavu, stretneme sa opäť. 

Venované B., ktorá je na fotkách a asi si to aj tak neprečíta

piatok, 25. júla 2014

Lullabies to paralyze



Niečo po tretej v noci som otvorila oči a naplnila ma neodbytná bdelosť. Vstala som, napila sa vody. Vyšla na balkón, vôňa júlovej tmy, zvyšky denného tepla zabývané v kachličkách. Na tejto strane domu sa ten atrament už trhá, musím rýchlo odísť, ešte by sa pretrhli aj tie najjemnejšie vlákna čo ma stále poja so spánkom. Lebo v noci sa vraj človek vznáša v krajine spánku na jemnom striebornom vlákne. 

Zavriem sa do kúpelne, strihám si ofinu (pozor na vlákna, pozor na vlákna). Ľahnem si a myslím na obyčajné veci: na našu ulicu, pripomínajúcu v tomto období melancholickú riviéru po sezóne, na zhluky zoschnutých listov, čo šuchocú pod nohami, susedove zelené jablká, na električky, ktoré treba prekračovať, odborne sa volajú cifruše bezkrídle, hrozná predstava zašliapnutia páriaceho sa hmyzu, priam baudelairovská Smrť milencov: "Zaspíme v izbe plnej ťažkých vôní", možno si to vôbec nepamätám správne... ničoho sa nedá chytiť, kĺžem sa v tme stále ďalej a ďalej, ale nie správnym smerom. Bzukot komára, kde sa tu vzal a prečo vždy čaká tak dlho, má rád nočné obžerstvo? 
Zvuky.
Podľa vedcov z nejakej hodnovernej krajiny slnko stíchlo, mesiac je však hlučný. Zachvíľu Ti zazvoní budík, ten mobilový, jediný, ktorý ešte v tomto byte určuje a delí čas spánku, námesačnosti, očného bielka, biele a čierne štvorce šachovnice. Túto partiu prehrávam. Svetlo priteká z nejakej strašne vzdialenej krajiny, až naplní izbu po strop, hocijaký námesačník by sa v ňom mohol utopiť.


nedeľa, 20. júla 2014

21 weeks


Trochu beatnické cesty necesty vlakom, prach perónov a vôňa koľajníc, nanuk spadnutý z paličky, fragmenty krémov, voňaviek, ľudí, než všetko prikryje a definitívne zjednotí povlak tepla. Modré závesy v kupé vytvárajú ilúziu bytia pod vodou: my sa snažíme vytvárať ilúziu plného kupé v jedinom vlaku kde vôbec prázdne kupé bolo (áno, je to mrzké, viem). Ale so synom v Tvojom bruchu sme tu predsa až traja, nie? 

Ubiehajúce kilometre a týždne a zas trochu iný svet, iné peróny... Ty budeš mať syna a ja stále ten istý obsah batohu. Ale možno v snahe ubrániť kupé stále rovnako zahráme ľahké šialenstvo...

(spiacich a čítajúcich ľudí fotím asi najradšej - sú ešte o kúsok viac za zrkadlom)

utorok, 15. júla 2014




Och, to bolo dní v medzičase - dni placaté ako slnko, ale aj našuchorené, s oceľovou tapetou oblohy a prísľubom dažďov. Boli svetre, miznúce jahody, objavujúce sa gaštany - zatiaľ len malé, nepatrné guličky na stromoch, sem tam na zemi - neškodné zvieratká, zbieram ich a dlho nosím v ruke (zbierať veci je fajn, najnovšie zbieram kávové škvrny). A letné noci, biele, tentokrát som stretla spln ale bol priateľský. Neprehltol ma a teraz už opäť priviera ústa. Pocit nekonečnosti vyvažujú Bytosti schopné zemřít, "Tichonoc průzračného zrcadla a chvilková úzkost..." Zakrádam sa v tieni a  hlave mi jazdia vlaky. 

Ak ste z Bratislavy a máte chuť na trochu jesene uprostred leta, od včera vystavujem fotografie na Košickej 48.

streda, 2. júla 2014




"Fascinujúce, keď v tomto náhle nepokojnom čase sivej, rozfranforcovanej oblohy, vtedy, keď podozrivo vystúpia odtiene zelenej, sivej, smutnomodrej - všetky odtiene hrdzavohnedej na domoch kričiacich, hučiacich, ticho si bzučiacich svoje básne o rozklade --- keď v tento okamih, tesne než zažnú lampy pouličného osvetlenia, zasvieti na chodníku jedna staršia dáma v hýrivožltých šatách s jabĺčkovou potlačou... a už ideme v trolejbuse: Mám sushi. Nemám topánky. Daniel má trpezlivosť nechať ujsť trolejbus, kým dopíšem tieto písmená" (júl 2012, niekde na Šancovej)

Mala som narodeniny a pretože som protivne nostalgický rak,  máčam si trochu nohy vo výhľade a v starých notesoch. Stále rada chodím po meste bosá: je to ako niečo naviac, pridaný vnem, cítiť mesto nohami, teplo sálajúce z chodníkov, chladivosť čerstvo umytého schodiska, či zeleninového regálu v Tescu. Zakoreňovať sa v jeho pulze, príbehoch, časticiach špiny. Doma sa nechať odniesť Danielom do vane a drhnúť si čierne chodidlá.

Narodeniny sú trochu súkromným novým rokom, nie? Bez predsavzatí, oslava bytia na svete. A všetkého čo bolo minulý rok: horšieho, aj skvelého, možnosti kráčať dňami, dopredu (obuto aj naboso). Nepálim prskavky a nesfukujem sviečky. Jem jahody. A som tak nejak vďačná.