nedeľa, 22. februára 2015

O dňoch, ktoré začínajú vyvešaným žltým prádlom





Susedia perú monochromaticky: dnes sa rozhodli vyprať všetko žlté - tie veci svietili trepotajúc sa medzi ešte holými kostrnkami stromov ako niečo veľmi živé a mne bolo jasné, že si nemôžem obliecť nič iné, než žlté pančuchy. 

V sobotu je na námestí ticho (vzdialená zmes hlukov, turistická sprievodkyňa, dieťa stojí a pozoruje hlúčik vtákov, nehybnosť verzus povievajúce vlasy, povievajúce lúče, čo už aj naozaj hrejú...)
- prikladám Ti na ucho plastový pohár od piva: že to znie ako more?) Odpovedá mi zvuk vysávača z kostola, o ktorý sa opierame: mám rada prozaické zvuky z metafyzických miest. Zavriem oči, nastavím tvár do slnka - svetelná explózia za viečkami, asi som sa práve rozhodla, že už sa nebudem mať zimne.

Byť vonku "do tmy". Po večeroch, ktoré už majú trochu iný odtieň a vôňu, vyrábať niečo žlté a ružové. (Ruže za jedno euro vyložené pred kvetinárstvom sú nasiaknuté príbehmi. Jedna nám robí spoločnosť pri káve, mačky ju ešte nestihli zožrať. Keď k nej nakloním ucho, rozpráva rečou sobotného mesta, pokojným jazykom holubov). Pomaly sa ozýva ten smäd, to nenápadné volanie. Začína nové obdobie. 

nedeľa, 8. februára 2015

Život s Freudom a tulipánovožravými mačkami



Visel tam celý január, pán S. Freud, zhovievavým pohľadom odobril nohavicový kostým s nažehlenými pukmi aj ružovú blúzku farby kože, farby duše, keby duša mala farbu. Vedel, že takto oduševnelá to zvládnem, že ma potom rozbolí hlava a v prvorepublikovej cukrárni si dám marcipánovú guľu v tvare prasačej hlavy (áno, je to regres do detinského štádia a rakvička so šlahačkou by bola ku kostýmu a titulu iste vhodnejšia, avšak kedy inokedy jesť marcipánové hlavy ako po štátnej záverečnej skúške a s vlastným bolehlavom?)

- Prosím vás, čo obsahuje tá prasačia hlava?
- Nerozumím!!

Bola v nej čokoláda a piškótové cesto, v tej marcipánovej, a v mojej vlastnej sa zrazu uvoľnili priestory, myšlienky začali plynúť voľnejšie, ľadové kryhy v pohybe, čo do seba narážajú, pohyb bolí, musí, niekedy. 

Asi po štyroch dňoch bolesť zmizla a zostalo len zrnenie, spomienka na sen, niečo o mori, ktoré bolo čiernobiele a blikalo ako starý televízor. Spomienky na spomienky, to asi tie nové priestory v hlave a hukot v nich. Rozprávam o tom Freudovi, ktorý sa tvári stále rovnako. Rozumí. 

Život čerstvého magistra sa moc nezmenil. Obrátil januárového Freuda v kalendári, na druhej škole vrcholí skúškové, chodí na prax, stále sa hanbí fotiť neznámych ľudí v autobuse, potrebuje solídnu prácu - mačky veľa žerú, naposledy sa pokúsili zožrať tulipány a potom sa spokojne slnili.

Tulipány sú nežné, nebolí z nich hlava a majú farbu duše, keby duša mala farbu. Neviem, kedy je vhodnejší čas na tulipány, ako na prelome dvoch najzimnejších mesiacov. Tulipánmi si zachrániť dušu, aspoň na chvíľu, spása, ktorú ... spasú mačky, ako všetky moje kvety, ale ten čas, kým ich nesiem domov, ich hlavy krehké ako roztápajúci sa sneh, krehké ako skutočnosť v našich hlavách.