nedeľa, 23. novembra 2014

24/11





Víkendová nespavosť je znesiteľnejšia ako tá cez-týždňová: medzi štvrtou a piatou rannou si uvarím bylinkový čaj, pohladkám mačky a čítam Neskoro v novembri (je niečo veľmi príjemné na knihách, kde postavy často "postavia na kávu", celé to čítanie je potom presiaknuté kávovou vôňou aj bez kávy). Hlboká noc je ako pohodlná nora, v ktorej možno zotrvávať s bezpečnou víziou ranného dospánku, vonku šuštia len drobné žlté listy na chodníku a náznak mrazu. Je ticho a cítiť vôňu zimy, zimnej zimy. 
Zobudiť sa do anglického čaju a raňajok, ("postaviť na kávu").

(Kočička z kávové pěny je tiež pekná knižka, aj keď v nej teda nie je moc písmen a nikto nestavia na kávu, majú totiž kávovar. Ale možno čítam priveľa kávových kníh a preto nemôžem spať.)

streda, 19. novembra 2014

Neskoro v novembri






Už je to pár dní, čo sa míňame s denným svetlom (začína byť vzácnym, sem tam ho aspoň odfotím), Stromy náhle zhodili to farbou oťaželé lístie, ich pichľavé siluety sú teraz súčasťou tmy.

Na zastávke trolejbusu opäť stretám babičku, čo sa zvykne pýtať aký je deň: a viete pani, toto sú  dni divoké, líčšie, havranie, nenechajte sa oklamať lesom, ktorý naoko spí, bežte domov, do tepla zázvorového čaju. Zaborte si hlavu do pradúcich hrdzavých mačiek... 
Babička čaká svoju vnučku, preto chce vedieť, aký je deň. Ktovie, či niekedy vnučka naozaj príde (babička ju čaká už asi rok, ale snáď sa niekedy dočká, Karkulky akejsi).

Deravé gumáky a nutkanie objať náhodného spolucestujúceho v MHD...alebo sa aspoň podeliť o mandarinku. Sviečky, veľa sviečok, tých narodeninových, pre Daniela. 

Koľko príjemnej nehybnosti je v dlhých večeroch. Sme tiché srnky na lúke, vetríme zimu.

Chýba mi môj počítač, niet kam sťahovať fotky, vraciam sa k filmu. 

štvrtok, 6. novembra 2014

Pozorovanie divej zvere






Vzduch oťažel havranmi a dažďom, ale nie celkom naozaj: stále je v ňom niečo z teplých krajov, niečo, čo nedovolí hybernovať, čosi, čo núti byť rozospatým, avšak predsa bdelým zverom. 

Usrkujúc rannú kávu pozerám do susedovej záhrady (veľa o nej píšem, viem, náš sused sa v nej objaví len občas, vtedy má monterky, ale inak je to vážený kvantový fyzik, nikdy som ho nevidela zbierať všetky tie jablká a azda ich pestuje len kvôli potencionálnej formulácii nového gravitačného zákona po Newtonovom vzore). Ale: susedova záhrada je dôležitá, pretože z balkónu vytvára ilúziu nekonečného zeleného (teraz žltnúceho) vesmíru. Nepamätám si, že by tu minulý rok bolo toľko vtákov: havrany, vrany, vrabce, drozdy, ďateľ a sýkorky, najmä tie žlté brušká si obľúbili chodiť na okno: pomaly začínam rozoznávať drobné rozdiely medzi nimi. 

Pokazil sa mi počítač (to je tiež tak trochu súkromný vesmír) a nie-nadšená ho nesiem do opravy, do náruče mladého muža s postpubertálnym fúzom. Sú v ňom fotky, Svety. Ja. Ľudia sa zvláštne mračia a je ich veľa. Snažím sa netváriť. Po paničke v bunde farby cukrovej vaty lezie lienka. Novembrová lienka. Na zastávke "Maximiliána Hella" niekam odletí. A my sa vezieme ďalej, napchatí nahromade a predsa ľudsky odťažití: zvery za sklom. Každý za svojím.

Je mi úzko (úzky vesmír - zmršťuje sa aby sa mohol rozpínať), zabúdam kúpiť polohrubú múku a čaj Magické okamihy a všade  majú len hnusné mandarínky, zabúdam vybrané peniaze v bankomate, aby som ich neskôr mohla hľadať v lístí (a nájsť v banke). Vraj je to všetko tým splnom. Deň na sklonku seba samého je veľmi žltý, zažltlý pocit, asi ako prsty od cigariet a odrazy na oknách míňajúcich sa vlakov. 

Trápim sa nad Lacanovou primárne jednotnou existenciou v ktorej objekty ešte nenasledujú symbolický poriadok. Nejak to súvisí s ľudským jazykom. V určitej fáze môjho intelektuálneho rozkladu sa Vincent zošuchne z pleca, zanechajúc za sebou štyri jemné, ale krvavé kolajničky. Primárne jednotná existencia rozdrásaná mačacou labkou. Krv vraví, že som. A to je (primárne jednotne či nejednotne) dobre.

---Nájdete na fotkách jeleňa?---

nedeľa, 2. novembra 2014

Do zajačích









Po troch migrénových dňoch som vzala svoju hlavu do Lesa: a november a hrdza a havrany a... počuješ, šum mora, kedysi bolo všade more. 
Zvesené hojdačky, čaj s rumom, zvierací cintorín. Kabát hodný Karkulky, vyhodiť ruky von z vrecák, nech sa ich (do)týka chlad, nech sa dotýkajú listov, kôry, navzájom... niekde ďaleko začína blikať mesto, ešte chvíľu zostať a vydychovať z úst paru. Doma šúpať mandarinku a rozprávať Vincentovi s Klementínou príbehy o divých mačkách, líškach kradnucich zlé mačiatka a zimnom spánku medveďov.