nedeľa, 18. januára 2015

Neige












Vo Francúzsku nemajú sneh ale neige a toto slovo bola pre mňa vždy farba - niečo ako úplne prvý okamih zažínania lámp, keď vo vzduchu vonia Figaro alebo strašne vzdialená predstava cukrovej vaty. Aj tieto fotky sú neige, Klementínkine labky sú neige a pivonka vo váze je tiež neige. Neige nemá nič spoločné s hutnou vrstvou snehu, je náznak ľahkého, príjemného nepokoja v tomto zvláštnom pred-predjarí.

Mám rada, ako sa zreničky mačacích očí rozširujú napätím a nepokojom (keď striehnu na moje ruky, svoje chvosty, na nejaké neviditeľné vlákna existencie). Chodím veľa po vonku a nedostatočne sa obliekam, v strieborných topánkach a 150-ročných šatoch (posledná foto) skáčem po blate (tiež striehnuc a loviac tie neviditeľné vlákna existencie). S hlavou otočenou do stromov si uvedomujem, že holé konáre pripomínajú neuróny (zas tie vlákna!). "Je to divná predstava, že chodíme takto v niečej hlave", vravíš na prechádzke parkom. Vo vzduchu je niečo čisté, sklovito-krehké, Rok je stále nový.

pondelok, 12. januára 2015

Little One






Na návšteve v škriatkovskej nore. O čom sa sníva malým ľuďom s hlavu v húfe origami žeriavov?

pondelok, 5. januára 2015

New year, old me








Krátko pred Vianocami som odovzdala svoje prudko odborné písmená a zistila, že vonku, ďaleko od hypnotického klepotu klávesnice existuje denné svetlo, ľudia v tvídových kabátoch prechádzajúci sa pri Dunaji, kŕmiaci čajky, či horúci čaj od chlapca čo pripomína Davida Copperfielda (toho románového samozrejme, nie obskurného kúzelníka)...že vo filmových kluboch ešte hrajú filmy, so starými (i novými) priateľmi sa stále možno rozprávať o smutnom osude jednorožcov (aj nosorožcov) a na lampách sú cencúle, v chladničke karamelový likér, že zima vonia a že to všetko dokáže naplniť každú bunku pocitom existencie, skutočnosti a obrovských maličkostí. 

Moje staré Ja si v Novom Roku praje vnímavé oko na tieto maličkosti (aj v menej povznesených, vybalených zločasoch januára, či počas nespavých nocí a dlhých výpadkov z Králičej nory). 

A toto prajem, miesto obligatórneho štastného-nového, každému, komu by sa to mohlo hodiť.