štvrtok, 26. júna 2014

O čom sa snívalo sedmospáčovi napchatému do čajníka





Minulý týždeň som mala brnenské štátnice a dnes poslednú (z posledných síl) skúšku na druhej škole. Prvý krát po dlhej dobe bdenie v noci a spánok cez deň. Nikdy som v tom nebola moc dobrá, v nočnom učení, na to je noc príliš plná obrazov, rorschachovských škvŕn. Ale deň mi prináša zvláštne sny usádzajúce sa v kútiku oka. Budíky nie sú poriadne natiahnuté. Vždy si aj tak zvonia, kedy sa mu zachce. Viem len, že je čas na príbehy vylisované medzi stránkami kníh. Veľa príbehov.

Ostrihala mi vlasy. Sedela tam aj nejaká jej známa, celý čas rozprávala o ľuďoch, čo nešťastne zomreli a to je karma, vravela, vieš. Karma. Na zem padali vlasy a vonku listy. Malá letná jeseň. Nie každý ju vníma, ale ona je. Žltá, napriek sladkosti melónov horká. Šuchoce pod nohami a vonia lipou. Stromy sa otrasú, zmizne to. Ale ja viem, že najlepšie na celom lete je fakt, že sa možno tešiť na jeseň. 

Dovtedy moje aj Tvoje vlasy budú dosť dlhé. Spravíme si z nich hniezdo, kde počkáme na spánok. Na sny, brodiace sa lístím.

nedeľa, 15. júna 2014

Best sunday dress






Tie šaty som ukradla slečne z knižky na poslednom obrázku a ona zostala celkom nahá:

ešteže je toľko pesničiek o nedeli, na nedele, keď nemožno vyjsť za zrkadlo z domu (jediná vychádzka po croissant na koniec ulice, myslieť pritom na Paríž a behom vyplašiť holuby)
Možno z toho bude napokon občasný nedeľný indoorovo-introvertný fotocyklus.
Predošlé Easy like sunday morning tu
a
Sunday is gloomy tu

pondelok, 9. júna 2014





Učím sa. Na tie štátnice...čo nie sú prvé ani posledné. O duši, oduševnelo aj bezducho... Učím sa rada, ale krikľavooranžové lepiace papieriky nezapadajú do môjho estetického konceptu. Štrbinou okna sa vlieva do izby teplo a po parketách sa roztancujú malé dúhy. Štrbinou oka sa pomaly a unavene vlieva poznanie. 

V obraze sa zrkadlia štátnicové šaty. Biely golierik je základ. Borisa zmáha teplo, ale túli sa ku všetkému psycho...ému. Myslí si, že s hlavou na psy-knihe sa mu budú snívať tie správne psie sny. 

Túlim sa ku všetkému psycho-nelogickému. Posledné dni sa mi sníva priveľa, no ráno si nepamätám nič. Ach, Karol-Gustáv-Jung. Ty by si vedel, čo to znamená.

utorok, 3. júna 2014

Atlas modrej






(Pamätáš sa, ako sme do jedného nekolonizovaného dvora za plot nahádzali semiačka nejakých modrých kvetov - chceli sme tam vypestovať lúku z poviedky Tennessee Williamsa, lúku modrých detí---a oni sa neujali, teraz sú tam ale celé oblaky drobných ružových kvietkov, neviem, kde sa vzali, nevieš, kde sa vzali--? 

Čakanie na vodu, tú z oblohy, kým maľujem vodovkami. Čakanie na skorotmu - je to ten odtieň júnovej modrej. Ten. Neviem ho namiešať.

Niekedy mám strach o všetky tie písmená a obrazy. Že zmiznú. Alebo  - že vôbec neexistujú. Realita sú prázdne strany a vykradnutá obrazáreň...

Stretla som Alicu. V knižnici, kam som chodila ako malá, voňajú tam knihy, nástenka sa za posledných desať rokov nezmenila, sú na nej prišpendlené nejaké motýle, nie, písmená. Dá sa tam strácať a nachádzať v regáloch. Nestihla som sa jej opýtať na pôvod tých ružových kvetov, ale opäť som sa zaregistrovala ako čitateľ. Knihovníčka mi tykala. Začala som sa zmenšovať, ale pri mojej výške je to zdĺhavý proces. 
S ochytaným atlasom motýľov z roku 1973 vo vrecku sa mi zdalo, že svet je zas plný prchavého kúzla.