Zopsuť sa

Nedá mi to, hoci to čítam všade blogo-okolo (a v jemnom náznaku lístia, v dlhých večerných rozhovoroch drozdov) - musím to tiež napísať a to TO je skutočnosť prvého marca. Čo tam po termínoch odovzdania diplomových prác (no dobre, o mesiac mi tieto bohabojné reči pripomeňte), ešte maRec a apRíl a už nebude v názve mesiaca žiadne R, čiže sa môže sedieť na zemi. Piknikovať (s krásnym piknikovým kôšom, hoci podľa pána z vetešníctva je to kufor na plynovú bombu. Explozívna radosť!)

Na vernisáži mladých dravých autorov, pred rokom som v tej istej galérii mala svoje veci, teraz sa cítim trochu stará a ne-dravá, čo bude možno aj tým, že som stále ne-zdravá. Stojac pred obchodom vo svojom obojstrannom takmer kúpte-si-nota-bene kabáte za 1 euro a divokým lookom "buď mám teplotu, alebo rýchlo potrebujem niečo sladké" musím uznať, že môj pes vyzerá oveľa lepšie, než ja. Ľudia sa na neho usmievajú a prihovárajú sa mu. Často. Pýtajú sa, aká je to rasa. A ja odpovedám: je to kríženec, našla som ho v krabici. 

Pes z krabice (z kufru na plynovú bombu by to bolo ešte zaujímavejšie) dostal meno Boris. Naozaj som ho našla, roztrasené gremlinsovité šteňa. Hneď bol môj. A je super, aj s ružovou genderovo nekorektnou mašličkou. Nech. 

Včera bolo krupobitie. Zasiahlo ma, drobné kúsky ľadu odrážajúce sa od klobúka. Explozívna radosť. A prvý marec. Nosiť zelený baloňák hodný aj absinthovej víly a jesť zelené. Pohánku s medvedím cesnakom, na prebratie z medvedieho spánku. A zopsuť sa, trochu vyť na jarné hviezdy, beatnicky zavýjať básne. Wuf.