piatok, 16. mája 2014

Svetlo(placho)




Autoportréty. Aj keď, asi si tie bytosti na obrázkoch žijú celkom svojím životom, hlavne tam uprostred sa priopilá Ofélia máča v mesačnom splne, snáď sa neutopí, nie tentokrát.

Mám rada tieto prízračné série, asi, že sú také nie celkom páčivé a azda preto viac skutočné. A možno vás unavuje toľká čierna a biela, ale vedzte, aj dážď a vietor sú bezfarebné, aj čerešne v susedovej záhrade, než dozrejú, len obloha je v tejto chvíli celkom dramaticky fialová a kebyže je zima verím, že z nej nasneží.

Chcela som však obrániť bielu, že je to predsa tiež farba, ale moje zanovité presvedčenie o tiziánovskej bielej je skrz naskrz fikcia: jestvuje len zlatá, hrdzavotiziánovitá... ako to svetlo čo sa leje z pouličných lámp. Škoda, že je tak ďaleko, natočiť si za šálku, vypiť s kvapkou mlieka.

Pretrváva pocit anglického vidieka, chuť čítať rozprávky o cornwallských škriatkoch Bucca Dhu a Bucca Widn, ktorí sú zas jeden čierny, druhý biely... na stene nočná mora, pod dekou príjemne.

3 komentáre:

  1. veľmi sa mi páči tvoj blog , fotky sú úžasné ( ticho závidím , pššt :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem, som rada, že sa Ti tu páči (a pššt, veď máš tiež pekné fotky.)

      Odstrániť