...a na konci Leta stála Chalúpka

...na konci leta stála chalúpka, mala hrubé steny ovešané levanduľou a husté periny chrániace riedky spánok, z ktorého nás budili podivné sny a zima prichádzajúca z ešte vzdialených krajov a ľadovcových okrajov - 

nie, neboli to ľadovce, len pompézne biele masy paplónov vo vypaplónovanej izbičke z tmavého dreva --

ľadovce, tie sa mi snívali, rovnako ako skutočnosť, že kto tu zaspí, už nevyzlečie pyžamo, bude sa živiť navždy záhradnými černicami a nikdy nezostarne

(ľúbim mojich Priateľov, že trvajú v čase)

August stráca pierka

Že leto končí som si uvedomila s červenejúcimi sa jablkami v susedovej záhrade, s ponožkami na nohách a s kardamónom vhodeným do čaju. Opäť všade stretávam holubie pierka. Stráca ich august? Okrem peria má ešte našuchorené oblaky. Tie nestráca, ale keby, trebalo by nimi vypchať vankúše. A hlavy. 

Rám

Z lásky k obrím starým rámom a lícnym kostiam Franza Kafku. Veľryba priplávala od LOTRa.

Augustové búrky

1/ Pobúrkový čas na okne, ticho, než sa ľudia opäť osmelia z domu obchádzať kaluže (každé ráno radosť, že konáre stromu sú bližšie a bližšie, zachvíľu nám do izby vrastie strom)

2/ Tučnejúce gaštany, ľahké horkasté odtiene jesene (zatiaľ viac v hlave než naozaj)

3/ Šalviový čaj a Balthus, Ty mačací kráľ! Ľúbim ako na Tvojich obrazoch všetci urputne čítajú a spia (áno aj toto sa dá urputne)

4/ Obraz/odraz v starom prázdnom ráme, znenazdajky strom, vonku hrmí, trochu strach, ale iba trochu.

Len fragmenty, máte nejaké svoje augustové esencie?

Paint me blue, blue like the sea

Plavím sa v tejto pesničke (na odľahlé ostrovy)

Niečo o Alici, opäť

Zvykla si byť

Starí duchovia, vôňa šalvie a levandule---ľahni si a voňaj---tie kvety vraj netreba polievať, už ich možno sušiť (úpal vonia ako sušené kvety, úpal prejde, Ty prejdeš krokmi vyliahnutými z tichých skúmaviek, krokmi, čo ťaháš za sebou ako tóny sláku

Prelezieš všetko, červovito

--Teraz neodchádzaj, teraz choď-- Mala si rada ako svetlo preniká pod dverami a cez kľúčovú dierku

Ja nie Ale ja som sa nebála vtedy na cintoríne náhrobku istej Apolónie Bábikovej zato som ľúbila svoj odraz v zrkadle, v zahmlenom výklade, v okoloidúcej električke: už nie, Ty stále

Ideš

Zostaneš, keď sľúbim že si zoženiem iný zošiť Taký, čo sa vždy zmestí do kabelky

Taký, do ktorého vôjde hlava kedykoľvek poľahky

a budem Ťa fotiť viac

Lenže obrázky nie sú nikdy nami Sú to len odrazy, to nevieš pochopiť