Niečo o Alici, opäť

Zvykla si byť

Starí duchovia, vôňa šalvie a levandule---ľahni si a voňaj---tie kvety vraj netreba polievať, už ich možno sušiť (úpal vonia ako sušené kvety, úpal prejde, Ty prejdeš krokmi vyliahnutými z tichých skúmaviek, krokmi, čo ťaháš za sebou ako tóny sláku

Prelezieš všetko, červovito

--Teraz neodchádzaj, teraz choď-- Mala si rada ako svetlo preniká pod dverami a cez kľúčovú dierku

Ja nie Ale ja som sa nebála vtedy na cintoríne náhrobku istej Apolónie Bábikovej zato som ľúbila svoj odraz v zrkadle, v zahmlenom výklade, v okoloidúcej električke: už nie, Ty stále

Ideš

Zostaneš, keď sľúbim že si zoženiem iný zošiť Taký, čo sa vždy zmestí do kabelky

Taký, do ktorého vôjde hlava kedykoľvek poľahky

a budem Ťa fotiť viac

Lenže obrázky nie sú nikdy nami Sú to len odrazy, to nevieš pochopiť