pondelok, 5. januára 2015

New year, old me








Krátko pred Vianocami som odovzdala svoje prudko odborné písmená a zistila, že vonku, ďaleko od hypnotického klepotu klávesnice existuje denné svetlo, ľudia v tvídových kabátoch prechádzajúci sa pri Dunaji, kŕmiaci čajky, či horúci čaj od chlapca čo pripomína Davida Copperfielda (toho románového samozrejme, nie obskurného kúzelníka)...že vo filmových kluboch ešte hrajú filmy, so starými (i novými) priateľmi sa stále možno rozprávať o smutnom osude jednorožcov (aj nosorožcov) a na lampách sú cencúle, v chladničke karamelový likér, že zima vonia a že to všetko dokáže naplniť každú bunku pocitom existencie, skutočnosti a obrovských maličkostí. 

Moje staré Ja si v Novom Roku praje vnímavé oko na tieto maličkosti (aj v menej povznesených, vybalených zločasoch januára, či počas nespavých nocí a dlhých výpadkov z Králičej nory). 

A toto prajem, miesto obligatórneho štastného-nového, každému, komu by sa to mohlo hodiť.  

4 komentáre:

  1. opravdu nádherné fotky, ty ponožky mě naprosto uchvátily, a mám ráda celkově tu atmosféru která z těch fotek číší :)
    a fotky s kočkama jsou jednoznačně jedny z nejmilejších

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. ďakujem, ponožky priniesol milému Mikuláš, sú pánske, ale občas ich kradnem.) A toto zimné svetlo mám asi najradšej, je také čisté a studené, zaplaví celú izbu...antidepresívum keď je sivých dní a oceľovej oblohy priveľa.

      Odstrániť