nedeľa, 22. februára 2015

O dňoch, ktoré začínajú vyvešaným žltým prádlom





Susedia perú monochromaticky: dnes sa rozhodli vyprať všetko žlté - tie veci svietili trepotajúc sa medzi ešte holými kostrnkami stromov ako niečo veľmi živé a mne bolo jasné, že si nemôžem obliecť nič iné, než žlté pančuchy. 

V sobotu je na námestí ticho (vzdialená zmes hlukov, turistická sprievodkyňa, dieťa stojí a pozoruje hlúčik vtákov, nehybnosť verzus povievajúce vlasy, povievajúce lúče, čo už aj naozaj hrejú...)
- prikladám Ti na ucho plastový pohár od piva: že to znie ako more?) Odpovedá mi zvuk vysávača z kostola, o ktorý sa opierame: mám rada prozaické zvuky z metafyzických miest. Zavriem oči, nastavím tvár do slnka - svetelná explózia za viečkami, asi som sa práve rozhodla, že už sa nebudem mať zimne.

Byť vonku "do tmy". Po večeroch, ktoré už majú trochu iný odtieň a vôňu, vyrábať niečo žlté a ružové. (Ruže za jedno euro vyložené pred kvetinárstvom sú nasiaknuté príbehmi. Jedna nám robí spoločnosť pri káve, mačky ju ešte nestihli zožrať. Keď k nej nakloním ucho, rozpráva rečou sobotného mesta, pokojným jazykom holubov). Pomaly sa ozýva ten smäd, to nenápadné volanie. Začína nové obdobie. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára