Neviem, či je to nadmerným čítaním Detí z Bullerbynu, Večne spievajúcich lesov a ďalších predvianočných záležitostí kde sa riadky hemžia gazdovstvami, koňmi, snehom a komory sú plné (ó áno, túžim po takej tej zimne plnej komore a miesto toho som rada, že vínovou flašou vaľkám po kuchynskom stole jednu clivú dávku lineckého cesta), ale v tomto čase túžim byť presne na takých miestach, aké vidíte na fotkách nižšie. Vybrala som sa na prechádzku za hranice (a vôbec, ono je to pekné vybrať sa na prechádzku za hranice, keď to sviežim krokom trvá tak hodinu), do rakúskeho Schlosshofu. Boli tam ťavy, davy, veľa svetielok (jú!!!), zakliaty les a punč (z ovocia zo zakliateho lesa, pochopiteľne). A pešia cesta domov, pomedzi polia, tmou, za mesiacom. (Do lineckého cesta mi spadla mihalnica, znamená to, že tomu, čo ju zje, sa splní želanie?)
(nádherné fotky)
OdpovedaťOdstrániť(a páči sa mi tá ich pokojná atmosféra) (a presne tak nejak si predstavujem Vianoce, ako na poslednej fotke)
este by som tam pridala hrudu snehu:) dakujem, som rada, ze sa pacia
OdpovedaťOdstrániťpresne som chcela napísať, že ešte sneh a bolo to by to uplne ako z filmu ale potom som si prečítala tvoj koment :)
OdpovedaťOdstrániť