Okná sú fajn, strašne dôležité, dajú sa otvárať, zatvárať, zaťahovať mohutnou socialistickou roletou (ktorej svetlo-nepriepustnosť by poslúžila aj Lordovi Drákulovi), alebo chatrnou krivo zastrihnutou záclonou (strihanie mi nikdy moc nešlo, ale je lepšie keď si to odnesie záclona než ofina), možno na nich pestovať levanduľu, popolník, celý záhon holubov, vykúkať, mávať, fúkať bubliny, vytriasať obrus (áno, vraj je to protizákonné)... nejak tieto dni nemusím a ani sa mi nežiada chodiť von, okrem krátkych prechádzok a nutných pochôdzok (pod snehom tu všetko vyzerá ako dedina, psi brešú, rodičia ťahajú húsenicovito zabalené deti na sánkach). Takže preto tie výhľady. A občas cez tie okná aj ťahá, čo človeka núti chodiť po byte v červenej deke, podobnosť so Supermanom je čisto náhodná.
Čítam "Portrét dívky ze skla" a počúvam "and if the snow burries our neighbourhood...then I´ll dig a tunnel from my window to yours". .. no dobre, tiež som si bola kúpiť citrónový muffin a jedla ho dlho, pomaly, sledujúc Dunaj a vnímajúc omŕzajúce prsty. Tak sa mi to páčilo, až som musela kúpiť citrónový muffin aj niekomu inému, aby mohol mať podobný zážitok (samozrejme bez podrobnej inštruktáže že ho treba jesť omrznutými prstami zírajúc na Dunaj, ale to je snáď jasné).
Premýšlam o oknách a priestoroch za nimi. O potrebe otvárať, nazerať, zdielať...naše malé, sklenené zverince. Keď sa stmieva, za záclonou je strašne veľa modrej.
...Tiež radi nazeráte ľuďom do okien..?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára