"Jahodová jar" je vraj jar nepravá, asi ako povalentínske jahody v plastových krabičkách v tvare srdca, čo ešte zostali. Môže vôbec prísť jar po zime, ktorá nebola? A záleží na jej pravosti, či ľavosti, keď cítiť vo vlasoch slnko a na cintorínoch rastú snežienky?
Posunula som dátum v kalendári na správne miesto (doteraz tam bol... minuloročný apríl?), čítam knihy evokujúce vôňu machu: Zbojníkovú dcéru Ronju a Pytliakove ženy. Existuje zopár nemenných stereotypov na úvod jari, ako je pitie jazmínového čaju, pozorovanie, kedy sa zažnú lampy (obloha má celkom špeciálny odtieň modrej, vlastný len tomuto ročnému obdobiu), priskoré nosenie pláteniek a mnoho ďalších. Zatiaľ na ne nedošlo.
Je medzičas, som trochu ako rozospatý tvor prebudený z beztak riedkeho zimného spánku a vlastne: vôbec si teraz nemôžem dovoliť jarne sa poblázniť, povedala a otočila sa na druhý bok.
"A hrozně vychrtlí jsme touhou po jaru.
I oči pohubly nám jako boky laní.
Ve snách se děsíme, že jestli jaro přijde,
zůstanem opodál a budem nepoznaní."
Asi by som to predsa celé radšej zajedla jahodami, bohužiaľ, v chladničke mám len jarnú cibuľku.
úryvok: Jan Skácel, Únor
celé je to také...jahodové, aj bez jahôd ♥
OdpovedaťOdstrániťEliška