Nebe je zatažený

"a dážď 

prichádza tak ticho, 

kým so zatajeným dychom

hľadám veľkú hudbu 

v malom rádiu"

Viete, po daždi sú chodníky ako jedna veľká obrazáreň - aj bežná chodníková špina je zrazu vznešenejšia, stáva sa súčasťou maľby... stačí len chodiť a pozerať sa ako vietor či kvapky hýbu tými zrkadlami, ako ľahko sa zahrávajú s našimi odrazmi, ktoré sú chvíľu nami a hneď na to len škvrnou. Sme taký súčet krehkých častí plávajúcich na hladine, ale verím, že nie len to, že často sa aj ponárame len tak

na jeden nádych a na vlastné riziko

/a tiež verím, že raz prídem na podstatu mojej fascinácie odrazmi/

A ešte kúsok Psík vojákov:

"Prší
a kéž by dlouho nepřestalo
smývá to špínu
špínu mých vědomí
nahrazuje naděje"

(text hore je zas z piesenky Živých kvetov)

Zo zbierky motýľov

...

Dni.

...alebo aj chvála obyčajnosti. Čo je obyčajné? Sobotné ráno, pán v pyžame a papučiach na ulici, úsmev dopoludňajších okoloidúcich (vedia, že majú ešte víkend pred sebou), pivonky, čo prevoňajú celú izbu, zívajúci pes, odraz milovaného človeka v šálke čaju...? Malé veci, také, ktoré nikdy nevytvoria veľké celky, nenaplnia veľké plány a nenesú veľké posolstvo, akákoľvek veľká veľkosť by sa do nich nevošla (nie, neodsudzujem veľké plány, raketoplány, ideály, ciele ani posolstvá). Len občas tak málo stačí tak veľmi. "Vidieť dušu vo veciach, stúpať vzory z koberca"...

Zhviezdnatelo

Potrebujem spomaliť apríl! Ale vyzerá to nejak takto... v noci nespím, postávam v tomto hviezdnatom mori zo sedmokrások, stokrások, tak koľko teda krások? (počítanienaspánokvôbecnepomáha). Boli sme si kresliť na chodník, psychohygiena. Napršalo nám do misiek s čajom, dážď vytvoril ďalšie, tentokrát kriedové more. Aký zvuk majú hviezdy?

Sunday is (not) gloomy

...