"Fascinujúce, keď v tomto náhle nepokojnom čase sivej, rozfranforcovanej oblohy, vtedy, keď podozrivo vystúpia odtiene zelenej, sivej, smutnomodrej - všetky odtiene hrdzavohnedej na domoch kričiacich, hučiacich, ticho si bzučiacich svoje básne o rozklade --- keď v tento okamih, tesne než zažnú lampy pouličného osvetlenia, zasvieti na chodníku jedna staršia dáma v hýrivožltých šatách s jabĺčkovou potlačou... a už ideme v trolejbuse: Mám sushi. Nemám topánky. Daniel má trpezlivosť nechať ujsť trolejbus, kým dopíšem tieto písmená" (júl 2012, niekde na Šancovej)

Mala som narodeniny a pretože som protivne nostalgický rak,  máčam si trochu nohy vo výhľade a v starých notesoch. Stále rada chodím po meste bosá: je to ako niečo naviac, pridaný vnem, cítiť mesto nohami, teplo sálajúce z chodníkov, chladivosť čerstvo umytého schodiska, či zeleninového regálu v Tescu. Zakoreňovať sa v jeho pulze, príbehoch, časticiach špiny. Doma sa nechať odniesť Danielom do vane a drhnúť si čierne chodidlá.

Narodeniny sú trochu súkromným novým rokom, nie? Bez predsavzatí, oslava bytia na svete. A všetkého čo bolo minulý rok: horšieho, aj skvelého, možnosti kráčať dňami, dopredu (obuto aj naboso). Nepálim prskavky a nesfukujem sviečky. Jem jahody. A som tak nejak vďačná.