piatok, 25. júla 2014

Lullabies to paralyze



Niečo po tretej v noci som otvorila oči a naplnila ma neodbytná bdelosť. Vstala som, napila sa vody. Vyšla na balkón, vôňa júlovej tmy, zvyšky denného tepla zabývané v kachličkách. Na tejto strane domu sa ten atrament už trhá, musím rýchlo odísť, ešte by sa pretrhli aj tie najjemnejšie vlákna čo ma stále poja so spánkom. Lebo v noci sa vraj človek vznáša v krajine spánku na jemnom striebornom vlákne. 

Zavriem sa do kúpelne, strihám si ofinu (pozor na vlákna, pozor na vlákna). Ľahnem si a myslím na obyčajné veci: na našu ulicu, pripomínajúcu v tomto období melancholickú riviéru po sezóne, na zhluky zoschnutých listov, čo šuchocú pod nohami, susedove zelené jablká, na električky, ktoré treba prekračovať, odborne sa volajú cifruše bezkrídle, hrozná predstava zašliapnutia páriaceho sa hmyzu, priam baudelairovská Smrť milencov: "Zaspíme v izbe plnej ťažkých vôní", možno si to vôbec nepamätám správne... ničoho sa nedá chytiť, kĺžem sa v tme stále ďalej a ďalej, ale nie správnym smerom. Bzukot komára, kde sa tu vzal a prečo vždy čaká tak dlho, má rád nočné obžerstvo? 
Zvuky.
Podľa vedcov z nejakej hodnovernej krajiny slnko stíchlo, mesiac je však hlučný. Zachvíľu Ti zazvoní budík, ten mobilový, jediný, ktorý ešte v tomto byte určuje a delí čas spánku, námesačnosti, očného bielka, biele a čierne štvorce šachovnice. Túto partiu prehrávam. Svetlo priteká z nejakej strašne vzdialenej krajiny, až naplní izbu po strop, hocijaký námesačník by sa v ňom mohol utopiť.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára