streda, 30. júla 2014

Pole


V betónové dni skorého súmraku, prítmia v skrytosti pre búrkou a za záclonami neprestajne prúdiacej vody pole šumí, pole hrmí: všetka tá voda zmýva hranicu, v istom bode sa mračná vpíjajú do betónu okupovaného slimákmi. Úbohí slimáci, krehké schránky vyplnené životom: chodidlo nepozorného chodca z nich vytlačí dušu, takto si predstavujem očistec.

(...chodiť viac bosá, viac sa dívať pod nohy!) 

Pole má množstvo cestičiek, znepokojená kukurica rozhojdaná vetrom pripomína vlajky mávajúce na odchod. Vieš, čo príde, keď tu ešte chvíľu počkáme. A už je to tu: sivý parník, ten, ktorého komíny množia oblaky, sivá loď mieriaca do sivých (veľko)miest. Mávam Ti spolu s kukuricou... 

Na jeseň pole skosia a zostane po ňom veľká zubatá škrvna zeme. Niekedy v sivé dni sa tam ešte pôjdem prejsť, budem sa snažiť nezakopnúť o brázdy po parníkoch (chodiť viac bosá, viac sa dívať pod nohy!!!)
V zime hnedú hlinu pokryje srieň, na jar bude čvachtať blato pod nohami. Až mi kukurica prerastie cez hlavu, stretneme sa opäť. 

Venované B., ktorá je na fotkách a asi si to aj tak neprečíta

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára