streda, 19. novembra 2014

Neskoro v novembri






Už je to pár dní, čo sa míňame s denným svetlom (začína byť vzácnym, sem tam ho aspoň odfotím), Stromy náhle zhodili to farbou oťaželé lístie, ich pichľavé siluety sú teraz súčasťou tmy.

Na zastávke trolejbusu opäť stretám babičku, čo sa zvykne pýtať aký je deň: a viete pani, toto sú  dni divoké, líčšie, havranie, nenechajte sa oklamať lesom, ktorý naoko spí, bežte domov, do tepla zázvorového čaju. Zaborte si hlavu do pradúcich hrdzavých mačiek... 
Babička čaká svoju vnučku, preto chce vedieť, aký je deň. Ktovie, či niekedy vnučka naozaj príde (babička ju čaká už asi rok, ale snáď sa niekedy dočká, Karkulky akejsi).

Deravé gumáky a nutkanie objať náhodného spolucestujúceho v MHD...alebo sa aspoň podeliť o mandarinku. Sviečky, veľa sviečok, tých narodeninových, pre Daniela. 

Koľko príjemnej nehybnosti je v dlhých večeroch. Sme tiché srnky na lúke, vetríme zimu.

Chýba mi môj počítač, niet kam sťahovať fotky, vraciam sa k filmu. 

4 komentáre:

  1. ako ja len tým mačiakom závidím :) poriadne už podrástli krpci

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. hej, uz sa mi niekedy ani nezmestia naraz na kolena:)

      Odstrániť
  2. takové líbezné kočičí fotografie! hřejí
    a podělit se o objetí či mandarinku s někým náhodným zní kouzelně

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. ďakujem a posielam virtuálne dva mesiačiky mandarinky!

      Odstrániť