Pozorovanie divej zvere

Vzduch oťažel havranmi a dažďom, ale nie celkom naozaj: stále je v ňom niečo z teplých krajov, niečo, čo nedovolí hybernovať, čosi, čo núti byť rozospatým, avšak predsa bdelým zverom. 

Usrkujúc rannú kávu pozerám do susedovej záhrady (veľa o nej píšem, viem, náš sused sa v nej objaví len občas, vtedy má monterky, ale inak je to vážený kvantový fyzik, nikdy som ho nevidela zbierať všetky tie jablká a azda ich pestuje len kvôli potencionálnej formulácii nového gravitačného zákona po Newtonovom vzore). Ale: susedova záhrada je dôležitá, pretože z balkónu vytvára ilúziu nekonečného zeleného (teraz žltnúceho) vesmíru. Nepamätám si, že by tu minulý rok bolo toľko vtákov: havrany, vrany, vrabce, drozdy, ďateľ a sýkorky, najmä tie žlté brušká si obľúbili chodiť na okno: pomaly začínam rozoznávať drobné rozdiely medzi nimi. 

Pokazil sa mi počítač (to je tiež tak trochu súkromný vesmír) a nie-nadšená ho nesiem do opravy, do náruče mladého muža s postpubertálnym fúzom. Sú v ňom fotky, Svety. Ja. Ľudia sa zvláštne mračia a je ich veľa. Snažím sa netváriť. Po paničke v bunde farby cukrovej vaty lezie lienka. Novembrová lienka. Na zastávke "Maximiliána Hella" niekam odletí. A my sa vezieme ďalej, napchatí nahromade a predsa ľudsky odťažití: zvery za sklom. Každý za svojím.

Je mi úzko (úzky vesmír - zmršťuje sa aby sa mohol rozpínať), zabúdam kúpiť polohrubú múku a čaj Magické okamihy a všade  majú len hnusné mandarínky, zabúdam vybrané peniaze v bankomate, aby som ich neskôr mohla hľadať v lístí (a nájsť v banke). Vraj je to všetko tým splnom. Deň na sklonku seba samého je veľmi žltý, zažltlý pocit, asi ako prsty od cigariet a odrazy na oknách míňajúcich sa vlakov. 

Trápim sa nad Lacanovou primárne jednotnou existenciou v ktorej objekty ešte nenasledujú symbolický poriadok. Nejak to súvisí s ľudským jazykom. V určitej fáze môjho intelektuálneho rozkladu sa Vincent zošuchne z pleca, zanechajúc za sebou štyri jemné, ale krvavé kolajničky. Primárne jednotná existencia rozdrásaná mačacou labkou. Krv vraví, že som. A to je (primárne jednotne či nejednotne) dobre.

---Nájdete na fotkách jeleňa?---