Klementínky

Klementínky sú trochu ako tieto dni, naukladané v rade, postupne šúpané. Počítam ich mesiačiky, 12 vraj znamená, že si môžem niečo priať a ono sa to splní. 

Oranžová vôňa, čo zostáva za nechtami. opäť nevychádzam z domu a píšem zásadne len o písaní (čo iné zostáva, keď je to téma mojej diplomovej práce). Slová, ste zvláštne a správate sa svojvoľne, preto je tento príspevok opäť zamorený obrázkami a mačkami. V písaní a hre s oranžovým ovocím sú to verní spoločníci. 

pesnička o slovách tu

24/11

Víkendová nespavosť je znesiteľnejšia ako tá cez-týždňová: medzi štvrtou a piatou rannou si uvarím bylinkový čaj, pohladkám mačky a čítam Neskoro v novembri (je niečo veľmi príjemné na knihách, kde postavy často "postavia na kávu", celé to čítanie je potom presiaknuté kávovou vôňou aj bez kávy). Hlboká noc je ako pohodlná nora, v ktorej možno zotrvávať s bezpečnou víziou ranného dospánku, vonku šuštia len drobné žlté listy na chodníku a náznak mrazu. Je ticho a cítiť vôňu zimy, zimnej zimy. 

Zobudiť sa do anglického čaju a raňajok, ("postaviť na kávu").

(Kočička z kávové pěny je tiež pekná knižka, aj keď v nej teda nie je moc písmen a nikto nestavia na kávu, majú totiž kávovar. Ale možno čítam priveľa kávových kníh a preto nemôžem spať.)

Neskoro v novembri

Už je to pár dní, čo sa míňame s denným svetlom (začína byť vzácnym, sem tam ho aspoň odfotím), Stromy náhle zhodili to farbou oťaželé lístie, ich pichľavé siluety sú teraz súčasťou tmy.

Na zastávke trolejbusu opäť stretám babičku, čo sa zvykne pýtať aký je deň: a viete pani, toto sú  dni divoké, líčšie, havranie, nenechajte sa oklamať lesom, ktorý naoko spí, bežte domov, do tepla zázvorového čaju. Zaborte si hlavu do pradúcich hrdzavých mačiek... 

Babička čaká svoju vnučku, preto chce vedieť, aký je deň. Ktovie, či niekedy vnučka naozaj príde (babička ju čaká už asi rok, ale snáď sa niekedy dočká, Karkulky akejsi).

Deravé gumáky a nutkanie objať náhodného spolucestujúceho v MHD...alebo sa aspoň podeliť o mandarinku. Sviečky, veľa sviečok, tých narodeninových, pre Daniela. 

Koľko príjemnej nehybnosti je v dlhých večeroch. Sme tiché srnky na lúke, vetríme zimu.

Chýba mi môj počítač, niet kam sťahovať fotky, vraciam sa k filmu. 

Pozorovanie divej zvere

Vzduch oťažel havranmi a dažďom, ale nie celkom naozaj: stále je v ňom niečo z teplých krajov, niečo, čo nedovolí hybernovať, čosi, čo núti byť rozospatým, avšak predsa bdelým zverom. 

Usrkujúc rannú kávu pozerám do susedovej záhrady (veľa o nej píšem, viem, náš sused sa v nej objaví len občas, vtedy má monterky, ale inak je to vážený kvantový fyzik, nikdy som ho nevidela zbierať všetky tie jablká a azda ich pestuje len kvôli potencionálnej formulácii nového gravitačného zákona po Newtonovom vzore). Ale: susedova záhrada je dôležitá, pretože z balkónu vytvára ilúziu nekonečného zeleného (teraz žltnúceho) vesmíru. Nepamätám si, že by tu minulý rok bolo toľko vtákov: havrany, vrany, vrabce, drozdy, ďateľ a sýkorky, najmä tie žlté brušká si obľúbili chodiť na okno: pomaly začínam rozoznávať drobné rozdiely medzi nimi. 

Pokazil sa mi počítač (to je tiež tak trochu súkromný vesmír) a nie-nadšená ho nesiem do opravy, do náruče mladého muža s postpubertálnym fúzom. Sú v ňom fotky, Svety. Ja. Ľudia sa zvláštne mračia a je ich veľa. Snažím sa netváriť. Po paničke v bunde farby cukrovej vaty lezie lienka. Novembrová lienka. Na zastávke "Maximiliána Hella" niekam odletí. A my sa vezieme ďalej, napchatí nahromade a predsa ľudsky odťažití: zvery za sklom. Každý za svojím.

Je mi úzko (úzky vesmír - zmršťuje sa aby sa mohol rozpínať), zabúdam kúpiť polohrubú múku a čaj Magické okamihy a všade  majú len hnusné mandarínky, zabúdam vybrané peniaze v bankomate, aby som ich neskôr mohla hľadať v lístí (a nájsť v banke). Vraj je to všetko tým splnom. Deň na sklonku seba samého je veľmi žltý, zažltlý pocit, asi ako prsty od cigariet a odrazy na oknách míňajúcich sa vlakov. 

Trápim sa nad Lacanovou primárne jednotnou existenciou v ktorej objekty ešte nenasledujú symbolický poriadok. Nejak to súvisí s ľudským jazykom. V určitej fáze môjho intelektuálneho rozkladu sa Vincent zošuchne z pleca, zanechajúc za sebou štyri jemné, ale krvavé kolajničky. Primárne jednotná existencia rozdrásaná mačacou labkou. Krv vraví, že som. A to je (primárne jednotne či nejednotne) dobre.

---Nájdete na fotkách jeleňa?---

Do zajačích

Po troch migrénových dňoch som vzala svoju hlavu do Lesa: a november a hrdza a havrany a... počuješ, šum mora, kedysi bolo všade more. 

Zvesené hojdačky, čaj s rumom, zvierací cintorín. Kabát hodný Karkulky, vyhodiť ruky von z vrecák, nech sa ich (do)týka chlad, nech sa dotýkajú listov, kôry, navzájom... niekde ďaleko začína blikať mesto, ešte chvíľu zostať a vydychovať z úst paru. Doma šúpať mandarinku a rozprávať Vincentovi s Klementínou príbehy o divých mačkách, líškach kradnucich zlé mačiatka a zimnom spánku medveďov.

One year.

Dnes má blog prvé narodeniny a toto je zároveň príspevok číslo 100:

--čítať s primeraným pátosom--
"Hej, naplňte všetky čase, veľký deň sa slávi, 
posypte stôl gombičkami, otrubami z trávy, 
strčte myši do čajníka, mačky zas do kávy, 
tridsaťkrát tri razy "Sláva!" Alicu nech zdraví!"
/L.Carroll/
--koniec pásma pátosu--

(K písaniu pribudla jedna mačka na kolená, druhá na klávesnicu a do kávy ich strkať netreba, lebo tam podľa všetkého zachvíľu spadnú aj samé. O okno sa opäť opiera hmla, jemne, je plná vôní a príbehov, ktoré sa počas roku snívali námesačným ľuďom a lesným zverom. Myslím si, že hmla málo dbá na výročia a o to viac si dnes cením jej prítomnosť. Tiež si vždy cením, keď sa v tejto králičej nore zastavíte, zanecháte nejaké písmená, či len otlačok prsta/nosa na zrkadle: viem, že momentálny svet je preplnený vetami a obrazmi a preto to nie je len tak, keď sa rozhodnete zablúdiť práve sem. Ďakujem.)

Make magic happen.

Doma. Vincent loví motýle a tekvice. V posteli tróni zajac. Aj v susedovej záhrade tróni zajac. Vyzerá spokojne. A ja som bola nespokojná (asi ako Mona Lisa na druhej foto), ale už som spokojná.

Sunday morning

Dozrel čas na ďalšiu nedeľnú sériu. S množstvom slnka zapleteným do záclony, s kávou z Danielovho hrnčeka (pretože tu nie je, nie som zvyknutá, že tu nie si), s Virginiou (hľadám v jej Denníkoch, čo robila 12. októbra) a s dierou na pančuche (občas strach, že tou dierou v pančuche vypadnem, celá). V noci množstvo snov a ráno v hlave Velvet Underground a táto pesnička

Sunday morning
Brings the dawn in
It's just a restless feeling
By my side

(Ležat na parketách a sušiť si vlasy v tých svetelných škvrnách. Mať ich plné mačiek  tepla)

Hello, october (hello, new friends)

Október, už. Ráno film v posteli a pitie čaju s citrónom a medom. Vstaneme, raňajkujeme príliš tvrdé hrianky, fínsky chlieb, tvrdé Fínsko. D. vysťahuje z kuchynského plafóna húsenicu, pijeme zázvorovú vodku. Varím opäť čaj (s medom a citrónom), zisťujem, že nemáme citrón. Pijeme čaj bez citrónu. 

Otvoríme okno dokorán, do stromu, pozorujeme sýkorku. 

Ideme kúpiť citróny a rozdelíme si obed z vietnamského bistra. Vonku je svet presiaknutý slnkom a pretkaný pavučinami babieho leta. Šuchoceme nohami v lístí. Na ulici je teplejšie ako v byte.

Doma pozeráme film o malých švédskych pankáčkach (ktorý nedopozeráme). Varím čaj, riešime, čo s obývačkovým pavúkom. Stmieva sa, pozažínam všemožné svetielka a snažím sa pracovať. Potom vyháňam mole. Stále ich neviem zabíjať. Zhasnem svetielka, otvoríme okno a ovoniavame noc "Voní to tam ako hmla. Ako slaninka. Jeseň.". 

Na druhý deň adoptujeme nových kamarátov. Nazvem ich Vincent a Klementína. Už nemôžeme len tak otvárať okná. Večer miesto filmu pozorujeme hrajúce sa mačiatka.

My head is carousel of pictures

Jesenná vizuálna žatva, na takéto by som chcela mať Instagram. Zatiaľ len strkám všetko do vrecák, ktoré sú naduté, večne kôli tomu strácam gumičky, vreckovky a na slúchadlách vznikajú ďalšie a ďalšie uzlíky.

Yellow

Kedy sa to teplo dňa vytratí ako pozostatky cudzieho dotyku na držadle MHD..? V noci ešte stále otvorené okno - čakám, až cez neho vkĺzne chlad alebo únava ale je mi žlto (žltá vraj inšpiruje, nepristane mi a jej nadmiera spôsobuje migrénu - skoro ako keď veľa pracovne fotím a potom mi bliká hlava ako pokazené pouličné svietidlo a ja sa chcem celá pomaly prepadávať do bazéna, no už ho dávno vypustili. Dnes sme sa boli dívať cez plot na zavreté kúpalisko Delfín, ktoré je mi oveľa sympatickejšie než otvorené kúpalisko). Pomôžu na to fialové vlasy? 

Jediný strom, ten takmer-na-dosah-balkónový rozhadzuje žltú, ale inak je všade veľa zelenej, ľudí a psov -- 

Burčiak je tiež žltý, tlmene svieti v pohári. Zaťahujem roletu, zaťahujem sa

Toto video

September, ráno. Dávať si do čiernej kávy slnko miesto mlieka. Vypiť ju v dobrej spoločnosti pánov z pohľadnice "Idyla v altánu rodného domu Josefa Hoffmana". Keďže zachvíľu začnú padať listy, je čas vyrábať obálky.