Okná

Okná sú fajn, strašne dôležité, dajú sa otvárať, zatvárať, zaťahovať mohutnou socialistickou roletou (ktorej svetlo-nepriepustnosť by poslúžila aj Lordovi Drákulovi), alebo chatrnou krivo zastrihnutou záclonou (strihanie mi nikdy moc nešlo, ale je lepšie keď si to odnesie záclona než ofina), možno na nich pestovať levanduľu, popolník, celý záhon holubov, vykúkať, mávať, fúkať bubliny, vytriasať obrus (áno, vraj je to protizákonné)... nejak tieto dni nemusím a ani sa mi nežiada chodiť von, okrem krátkych prechádzok a nutných pochôdzok (pod snehom tu všetko vyzerá ako dedina, psi brešú, rodičia ťahajú húsenicovito zabalené deti na sánkach). Takže preto tie výhľady. A občas cez tie okná aj ťahá, čo človeka núti chodiť po byte v červenej deke, podobnosť so Supermanom je čisto náhodná. 

Čítam "Portrét dívky ze skla" a počúvam "and if the snow burries our neighbourhood...then I´ll dig a tunnel from my window to yours". .. no dobre, tiež som si bola kúpiť citrónový muffin a jedla ho dlho, pomaly, sledujúc Dunaj a vnímajúc omŕzajúce prsty. Tak sa mi to páčilo, až  som musela kúpiť citrónový muffin aj niekomu inému, aby mohol mať podobný zážitok (samozrejme bez podrobnej inštruktáže že ho treba jesť omrznutými prstami zírajúc na Dunaj, ale to je snáď jasné).

Premýšlam o oknách a priestoroch za nimi. O potrebe otvárať, nazerať, zdielať...naše malé, sklenené zverince. Keď sa stmieva, za záclonou je strašne veľa modrej. 

...Tiež radi nazeráte ľuďom do okien..?

"The night is only a sort of carbon paper..."

Dokončila som sériu (Ne)spavosti (nižšie aha) a manifestatívne zaspala pri Kabinete Dr. Caligariho a jeho námesačníkovi Ceasarovi. Vždy pred spaním otvorím okno, mám rada tú zimu vo vlasoch, mäkký dotyk koberca pod nohami. Ochladilo sa a napĺňa ma to zvláštnym pokojom (akoby nachvíľu stuhol všetok ten nepokoj, upokojujúca kryštálová štruktúra ľadu). Kam sa ale skryjú všetky tie pouličné Bytosti? Dlho som nestretla Chvosta ani pani Dorotu, hoci vždy ju cestou do práce vyzerám, míňajúc kostol, v ktorom zvykne postávať a mrmlať niečo o jadrovej vojne. 

Pravidelne si zabúdam sluchátka a som nútená skladať si koláže z náhodne zachytených viet:

Pán Nota Bene: Nie je zimy, len zle oblečeného človeka...

Pán z trolejbusu: Ale mňa zaujíma len stav mojej duše!!

Kráčajúc v červených topánkach všade nachádzam holubie pierka. Je čas zas začať kŕmiť vtáčiky. A od 24. januára mám návaly vianočnej nálady, v práci týram okolie gregoriánskym chorálom, balím posledné nerozdané darčeky a chystám sa upiecť linecké koláčiky. 

Ráno sú na okne ľadové kvety a teraz...dobrú noc.

/názov: z básne Insomniac, S.Plath, 1961/

Kam zmizí kofein z kávy bez kofeinu

Po dlhšej dobe zas vo vlaku v smere Brno. Spolucestujúci pánko si dáva kávu od vlakového kávo-ponúkača a potom dlho melancholicky hľadí do kelímku, akoby nemohol uveriť, že tá káva naozaj stála 2.60. Za tú zvrhlú cenu je však plné kupé lahodnej vône, ktorú nasávame ja a ďalší spolucestujúci, mladý muž v žltých nohaviciach, grátis. Žltá Gaťa celú cestu pozerá z okna, čo trochu znemožňuje pozerať z okna mne, pretože to vyzerá, že pozerám, ako pozerá. Radšej sa teda vraciam k "divné holce, která byla psychokuna" ... V školskom bufete si potom dám presso len tak, so štipkou škorice, a naservírujú mi ho do krásneho staromódneho pohárika s modrou ružou (ó áno, ladiacemu presne ku vzoru na mojej blúzke). Zvláštne, schválne sa idem potom ešte pozrieť na ostatné šálky a všetky sú biele, moderné. Vo vlaku naspäť usrkáva trochu tirolský pán bielu kávu z termosky, takú, čo zas ladí k bielym rožkom a bielym ránam - biela za oknom však mizne, svetlo mizne. Možno je niekde svet zmiznutých vecí - zmiznutí ľudia v ňom nosia ponožky, čo zmiznú počas prania, opíjajú sa alkoholom odobratým z dealkoholizovaného vína, hlavy im treštia zo všetkého toho kofeínu z kávy bez kofeínu...

♪ 

Obrázkovo

Písmená, slová, vety - knižky sú super, ale...určitá ne(vý)slovnosť občas dobre padne. Nikdy som nebola moc na komixy - vždy skôr hlcem príbeh, alebo sa teším z toho, ako je kniha napísaná, avšak rada by som sa s vami podelila o nasledovné - obrázkové - knihy, ktoré často vyťahujem z knižnice a len tak sa kochám, dotýkam papiera, inšpirujem...

"Nový svět" Shauna Tana som objavila len pred pár dňami a pri mojej slabosti na staré fotografie a klobúky to bola vizuálna láska na prvý pohľad. Je to príbeh, hoci bez písmen, na jeho koniec som sa ešte nedostala. Všetko v skvelých šedých tónoch, alebo odtieňoch bielej kávy.

Francúz Blexbolex je autorom dvoch nasledovných kníh. "Roční období" mám takto aspoň v knižke, keď už sú v realite celkom popletené. Hoci, ani tu nie sú porade a tak sa môžete rozhodnúť sami kam budú jednotlivé kresby patriť...alebo si zložiť vlastné ročné obdobie. Svetlušky a padajúce hviezdy na magritteovsky modrom odtieni modrej mám takto po celý rok...jú!

Ďalšia Blexbolexova kolekšn je "Album lidí". Od ordinérneho "pána" a "paní" až k "rytierovi" a "bezhlavému rytierovi" (keby ste sa náhodou potrebovali naučiť rozlišovať). A množstvo ďalších, našli ste sa tam?

Najťažšia - nie len z pohľadu váhovej kategórie - je kniha "Codex Seraphinianus", ktorej autorom je taliansky umelec, architekt a dizajnér Luigi Serafini. Je to akási encyklopédia imaginárneho sveta, jeho obyvateľov, flóry, fauny, fyzikálnych javov... napísaná /asi/ vymysleným písmom (v ktorom si ale môžete vypracovať čosi, čo vyzerá ako cvičebné listy, muhehe). Cítite sympatiou k dáždnikovým piadiľuďom? Then go for it. 

Ehm, aj ja som kedysi celkom veľa kreslila, tak na záver drobná špinavá propaganda... a tiež ste v detstve celé dni listovali v socialistickej encyklopédii "Svet okolo nás"? Poznáte nejaké vizuálne zaujímavé a inšpiratívne knižky? Budem rada za tipy ♥

Shaun Tan: Nový svět. Labyrint  : Praha. 2012

Blexbolex: Roční období. Baobab : Praha. 2013

Blexbolex: Album lidí. Baobab : Praha. 2009

Luigi Serafini: Codex Seraphinianus. Rizzoli : NY. 2013

Ticho,

celkom potichučky,

vytiahla z klobúka

ďalšie dva klobúky

(Transkript: Chvála výpredajom v pánskych oddeleniach---množím zásoby pre prípad náhlej straty vo vlakoch, pri behu na autobus, či jazde na retiazkovom kolotoči so zavretými očami---viac klobúkov, viac hláv, viac rozumu---)

                                       

Pri takomto splne si artistky lámu väzy

Po tých všetkých foteniach tatarákov a retušovaní sračiek  výkalov výstavnej hydiny som potrebovala niečo iné. Pávie pero napríklad. Pani Dorota: Odkiaľ máte to krásne pero? - Kúpila som si. - Hmm, to je pekné, že vám milý dal pávie pero, hmm, hmm. Pani Dorota má svoj svet. A ja svoj. Rozmáha sa v ňom Nespavosť. Snažím sa ju uväzniť do miniatúrnych makovičiek od Sašky, avšak neúspešne. Veľrybie zvuky prvých ranných trolejbusov. Za nimi Vrany. Potom D. a jeho budík, dom ožíva a dychtivo nasáva svetlo, všetko je zrazu na svetelný pohon. Neviem, čo si počať s tým nočným časom. Telo je ťažké a štrikovanie neovládam. V hlave počítam zrnká maku, keď vstanem, vytrasiem ho z vankúša. Ale vypadne len veľké množstvo peria.

Titul: ukradnutý z Neba nad Berlínom

Z akých farieb sa skladá biele svetlo

...Newton prišiel na fakt, že z rôznych. V roku 1666. V roku 2014 sedíme s Lindou u mňa na zemi učiac sa na zajtrajšiu skúšku z arteterapie. Na parkety svieti slnko a cez brúsené sklo zavesené na okne sa rozbíja na nespočetné množstvo dúh (padajúcich do šálok, neviem prečo, ale vždy, keď sa učím, tak strašným spôsobom namnožím šálky a poháre okolo seba, vznikne úplny šálkový zákop). 

"Ružová je farbou tela...". Goetheho fialový strach zo zániku sveta. Modrý návrat do maternice. Sociálna oranžová, farba extrovertov.

Niektoré dni majú svoju farbu: zlý maslový odtieň rána zapitý mrkvovým džúsom, zuby umyté kurkumou (vraj je to veľmi zdravé). Dnes mi D. poprial "modrý deň". A on je vcelku modrý, svieži, pokojný ako linearita kachličiek v bazéne, alebo ako môj nový (konečne) diár s obrázkom okna plného modrého výhľadu. Inak by som sa stále balila do sivej ("upír farieb"!) - tak budem veriť, že správne upírsky nasáva z každej farby tie najlepšie vlastnosti. Akej farby sú vaše dni...?

Múdrosti z knihy "Arteterapia - úžitkové umenie?" J. Šicková-Fabrici, 2006, Bratislava: Petrus

There, there

Potrebovala som ujsť. A tam, tam žijú draci, pasú sa zemou nasiaknutou teplom a vreskom vrán, so železnými hlavami melancholicky zvesenými v západe slnka za mestom.

Needed to escape. And there, there live dragons, feeding on the grass soaked with warmth, with melancholic iron heads hanged in the sunset, surrounded by the scream of the rooks.